V mnohých knihách o osobnom rozvoji a duchovnom raste nájdeš odporúčanie: „Buď vďačný za to, čo máš.“ Vďačnosť je skvelý nástroj na zmenu perspektívy, na všimnutie si pozitívneho vždy, keď si zacyklený v sťažovaní alebo nepohode. Ale je tu jeden háčik: vďačnosť môže niesť aj tichý podtón bolesti alebo nedostatku.
Napríklad veta:
- „Som vďačný, že to nie je horšie.“
Aj keď vyzerá ako pozitívne vyhlásenie, podvedome v nej čítame, že situácia v skutočnosti nie je dobrá, len znesiteľná.
Vďačnosť: pohľad dozadu s úľavou
Vďačnosť často vzniká zo stavu kontrastu – uvedomíš si, že sa veci mohli skončiť horšie, alebo si vďačný preto, že si niečo prekonal. V takomto nastavení si spätne uvedomíš hodnotu danej skúsenosti, ale zvyčajne s pocitom úľavy, že už to skončilo. Je to silný moment – ale nesie so sebou aj štipku bolesti, ktorá ešte doznieva.
Oceňovanie: pohľad na prítomný okamih
V bežnom jazyku sa „oceňovanie“ často spája s finančnou hodnotou majetku. V tomto texte však používam slovo oceňovanie v zmysle vedomého prežívania hodnoty prítomného okamihu – nie ako číslo, ale ako vnútorné uznanie niečoho, čo má osobný zmysel.
Mnohí odborníci v oblasti wellbeingu, neuropsychológie a vedomého prežívania sa zhodujú, že forma, v akej prežívame vďačnosť či oceňovanie, zásadne ovplyvňuje ich účinok na našu psychiku.
Podľa Dr. Roberta Emmonsa, výskumníka v oblasti psychológie vďačnosti: „Vďačnosť prežívaná ako úľava, že veci nie sú horšie, je menej transformačná než vďačnosť, ktorá vzniká z priameho vedomého prežívania dobra.“
Autorka a výskumníčka Brené Brown zas tvrdí: „Radosť je zakorenená vo vďačnosti. Praktizovaná vďačnosť – nie povinnosť byť vďačný – je to, čo prináša trvalú zmenu.“
Na rozdiel od vďačnosti, oceňovanie neprichádza z porovnaní, ale z prítomnosti. Nie je tam potrebné prekonanie, ani minulosť. Je to čisté uznanie hodnoty niečoho, čo je tu a teraz.
Príklady:
- „Oceňujem pokoj, ktorý teraz cítim.“
- „Oceňujem silu, ktorú moje telo má.“
- „Oceňujem krásu tejto chvíle.“
Tento rozdiel krásne pomenovala aj Esther Hicks, ktorá pracuje s konceptom vibrácií. Podľa nej oceňovanie je vibračne čistejšie, pretože nie je postavené na kontraste, ale na napojení.
Vďačnosť ako „náplasť“ vs. oceňovanie ako „naladenie“
Vďačnosť ti môže pomôcť v časoch krízy alebo bolesti. Je to ako náplasť na ranu – zmierni bolesť, prinesie perspektívu. Ale ak sa chceš posunúť do vnútorného pokoja a tvorivého prítomného žitia, oceňovanie ťa tam dostane ľahšie. Oceňovanie je teda metóda, ako si tvoriť každý deň v smere expanzie a rozvoja k niečomu lepšiemu. Pozor však na to, aby si sa naň nepozeral ako na nejaký cieľ či súčasť podávania výkonu. Oceňovanie používam hlavne ako nástroj pre vedomé vyberanie si z toho, čo mi život prináša – čo sa mi páči, čo chcem násobiť, prehlbovať a rozvíjať. Oceňujem teda to, čoho chcem viac. Oceňujem tak hmotné ako aj nehmotné veci.
V súkromí aj v strese
V článku o chronickom strese som písala o tom, ako bežne fungujeme v napätí, ktoré si ani neuvedomujeme. Ak sa pokúšaš naladiť na pokoj cez vďačnosť, môže sa stať, že podvedome obnovuješ stresový vzorec („musím sa snažiť byť vďačný“). Oceňovanie ti dovolí sa uvoľniť a nebyť vo výkone, len si všimnúť.
Skús to dnes:
Namiesto vety „Som vďačný, že nie som chorý“ skús povedať:
„Oceňujem, ako sa dnes moje telo cíti zdravé a ľahké.“
A všimni si ten rozdiel v pocite. Je to ako prestať bojovať a začať si všímať svet, ktorý je tu už teraz. Prítomný. Dostupný. Oceňovania hodný.
Možno takýto prístup ku každodennému životu sa ti bude zdať príliš ezo, spirituálny či náboženský. Každý máme svoju existujúcu perspektívu. Otázne je, ako veľmi si spokojný so svojim životom tu a teraz. A ak máš oblasti, v ktorých by si sa chcel mať lepšie, vnímaš nejaké nedostatky, tak zmena perspektívy je vždy prvý krok – ale nie jediný – k tomu, čo chceš.
Zmena perspektívy ako základ, ale nie cieľ
Samotná zmena perspektívy nie je všetko. Je to začiatok, ktorý ti pomôže uvidieť možnosti, ktoré ti doteraz unikali. Ale ak chceš reálne zmeny – v zdraví, vo financiách, vo vzťahoch – zmena pohľadu je podklad pre činy. Príde potom potreba niečo sa naučiť, zmeniť návyk, požiadať o pomoc alebo sa zastaviť a precítiť. Perspektíva ti však dá silu začať – a to je niekedy najdôležitejšie.
Zmena uhla pohľadu ti môže pomôcť uvidieť príležitosť, ktorú si predtým nevidel – ale ak chceš, aby sa niečo naozaj zmenilo, budeš potrebovať aj činy, vedomé rozhodnutia a niekedy aj nové zručnosti.
Príklady:
🔹 Financie: Ak si dlhodobo v chudobe, zmena postoja z „nič sa nezmení“ na „niečo sa naučím a začnem“ ti otvorí dvere. Ale potom budeš možno potrebovať získať nové vedomosti (napr. základy účtovníctva, prácu s počítačom alebo jazyky), aby si sa mohol/mohla uchádzať o lepšiu prácu.
🔹 Zdravie: Ak sa necítiš dobre, môžeš začať tým, že si všimneš, ako sa tvoje telo správa, a oceníš malé zlepšenia. No možno bude potrebné upraviť jedálniček, ísť na vyšetrenie alebo zaradiť pravidelný pohyb.
🔹 Rodinná trauma: Ak si roky počúval(a), že si „problémový človek“ alebo „nechcený“, môžeš sa začať pozerať na tieto slová ako na odraz bolesti iných, nie ako na pravdu o sebe. No na uzdravenie budeš pravdepodobne potrebovať aj bezpečný priestor, terapiu alebo prácu s hranicami.
Vnútorné nastavenie je základ pre každý jeden čin. Rozhodnutia prijímame na základe vnútorného hlasu. A podľa toho, ako si ho formujeme, tak podľa toho prijímame rozhodnutia. Nemusíš sa do ničoho nútiť, ak ti táto téma je vzdialená. Nateraz postačí, že si to prečítaš s otvorenou mysľou. Bez záväzkov niečo meniť.
Autor fotky: Alex P.